PES SAMURAJOV - psí Sumo bojovník
Zuzana Bírošová, Milan Bíroš
Po trinástich úmorných hodinách letu z Frankfurtu ponad celý
ázijský kontinent a Japonské more, konečne náš boing pristáva na
umelom letištnom ostrove v Osake. Krajina vychádzajúceho slnka
nás víta tajfúnmi, dažďom a horúčavou. Všetko je úplnne iné ako
u nás v starej dobrej Európe, iná kultúra, iné myslenie a
správanie sa ľudí, iné písmo, reč i posunky.
Nippon, ako Japonci volajú svoju vlasť, je ostrovnou krajinou v
Tichom oceáne tvorenou viac ako 6 800 ostrovmi, ktoré vďačia za
svoju existenciu vulkanickej činnosti. Je to nádherná hornatá
krajina s množstvom činných sopiek, horúcich prameňov,
priezračných riek, jazier, lesov, ale i s ničivými
zemetraseniami, tajfúnmi a vlnami tsunami.
Mentalita a myslenie Japoncov sa značne líši od tzv. západného
štýlu, pod čím Japonci rozumejú Európu a ostatné kontinenty,
ktorých kultúra sa odvíja od európskej (Amerika, Austrália,
čiastočne Afrika). Kým západný štýl myslenia je založený na
logike, účelnosti a priamosti, japonský štýl je zduchovnelý, čo
sa odráža v čajovej ceremónii, bojových umeniach, ikebane, ale i
vo vsťahu k prírode, zvieratám a ľudom. Japonci psov zväčša
necvičia a netrénujú, ako je to zvykom v západnej civilizácii,
možno je to i tým, že v Japonsku sa jednoducho nekradne a tak
nepotrebujú používať psov v úlohe strážcu majetku. Na vlastnej
koži som mala možnosť presvädčiť sa že Japonci na rozdiel od nás
nie sú zlodeji. Ráno som stratila v hotelovej hale zlatý prsťeň,
zistila som to až v taxíku a pravdaže som ho oplakala. Večer keď
som sa vrátila do hotela, iba pre pokoj duše, som sa spýtala na
recepcii či nenašli zlatý prsťeň s bielym očkom, div sa svete
našli a čakal ma na recepcii. Ale späť ku psom, podľa japonských
prameňov, psy v Japonsku zdomácneli začiatkom tzv. obdobia
Joumon, čiže približne 3000 rokov p.n.l.
Piaty šogun obdobia Tokugava, ktorý bol ortodoxným budhistom
uzákonil ochranu zvierat a najmä psov, jeho nariadenia na
ochranu psov boli tak extrémne, že sa do histórie zapísal ako
"psí šogun". V Japonsku je veľmi obľúbený i príbeh o psej
oddanosti k človeku. V dvadsiatych rokoch tohto storočia každý
večer na Shibua, tókijskej stanici metra, čakával pes Hachikou
na návrat svojho pána z práce. Ešte desať rokov po tom, čo jeho
pán zomrel v práci, čakával na stanici Hachikou svojho pána.
Japonci tak mimoriadne obdivovali vernosť psa, že po jeho smrti
sa tento príbeh stal textom v učebniciach základných škôl, psa
vypchali a umietnili na čestné miesto v tókijskom múzeu a pred
Shibujskou stanicou metra postavili brozovú sochu psa.
I keď som milovníkom psov vo všeobecnosti, predsa len ako
tajomníčka Slovakia Moloss klubu, mám najbližší vsťah k Molosom
a keďže Japonsko je krajinou pôvodu Tosi pravdaže som sa snažila
získať od svojích priateľov čo najviac informácii o tomto
plemene. Musím sa však opäť vrátiť do zemepisu a histórie.
Jedným z piatich väčších ostrovov tiahnucich sa od severu na juh
(Hokaido, Honšu, Šikoko, Kjušu, Okinava) je ostrov Šikoku, v
súčasnosti je ostrov administratívne rozdelený na 4 prefektúry.
Juhovýchodná prefektúra ležiaca pri Tichom oceáne je prefektúra
Kóchi, do roku 1868 nazývaná TOSA. V súčasnosti sa takto
nazývajú iba dve mestá tejto prefektúry a to severnejšie mesto
Tosa a juhovýchodný prístav Tosa-Šimicu.
Pes, ktorého u nás poznáme ako TOSA INU, dostal svoje meno práve
po tejto oblasti, bol vyšlachtený v čase keď sa celá prefektúra
volala Tosa. Druhá časť nema INU znamená po japonsky pes, ale
Japonci nikdy nepoužívajú spojenie Tosa Inu. Inu znamená pes vo
všeobecnosti, ak by chceli povedať pes Tosa použili by výraz
Tosa Kan. Toto plemeno jednoducho volajú Tosa (to isté platí i
pre Akitu), moji japonskí priatelia boli mimoriadne prekvapení,
keď som sa pýtala na Tosa Inu, toto spojenie vytvorili cudzinci,
ktorí nepoznali pravidlá japonského jazyka.
Ak chceme pochopiť Tosu musíme pochopiť filozófiu a myslenie
Japoncov, čo nie je vôbec jednoduché. V krátkosti história
Japonska siaha 3000 rokov p.n.l. do obdobia, ktoré Japonci
volajú Joumon, v tomto období vzniklo v Japonsku i náboženstvo
šintoizmus, ktorého základnou filozofiou je úcta ku všetkému
živému i neživému na našej zemi. V priebehu storočí preberali
Japonci kultúru, písmo, systém organizácie štátu i zvyky z Číny
a Kórei. Zo začiatku bolo Japonsko typickou poľnohospodárskou
krajinou s rodovým usporiadaním, tieto sa v 4.storočí pod
vedením klanu Yamamoto zjednotili a vytvoril sa typický feudálny
systém. Celé obdobie japonských dejín je poznačené neustálymi
vojnami medzi klanmi, ale i so svojími susedmi Kóreou, Čínou a
Mongolskom. Veľký význam preto v japonskej histórii, ale i
kultúre zohrala militaristická elitná vrstva tzv. Samuraji,
ktorí boli príslušníkmi palácovej stráže. Etickým princípom
samurajov bola veľkorysosť k slabšiemu, pohŕdanie smrťou v boji,
telesná zdatnosť a bezpodmienečná oddanosť cisárovi. Tento
etický princíp samurajov sa odráža i vo vlastnostiach a
charaktere japonského Molossa - Tosi. Napriek tomu, že Molossy
majú európsky pôvod je Tosa ich skutočným potomkom, pretože pri
jej vzniku stáli buldog, mastiff, bulmastif a neskôr i
bordeauxka doga. Zrod tohto plemena vďačí japonskej vášni k hrám
a zápasom. Prastarým obľúbeným a uctievaným japonským športom sú
zápasy sumo, ich pôvod je spojený s prvotnou poľnohospodárskou
kultúrou, v samých začiatkoch boli rituálnymi prosbami za dobrú
úrodu a až postupne sa zmenili na zápasy. Prví profesionálni
sumo bojovníci, boli v Japonsku už v období "Edo" okolo roku
1600. Sumo sa teší v Japonsku obľube i v súčasnosti, takmer
každé mesto má sumo arénu, denne sú v televízii prenosy sumo
zápasov a sumo bojovníci majú mimoriadnu vážnosť a obdiv. Pri
samotnom zápase stoja proti sebe dvaja "ťažkí" zápasníci, pri
zápase je dôležité, aby zápasník zostal nohami stále na zemi,
ten ktorý sa dotkne zeme inou čaťou vypadáva. Obdobne ako zápasy
ľudí boli v Japonsku oddávna v obľube i zápasy psov, pričom po
vzore sumo zápasov i u psích zápasov bolo úlohou dostať
protivníka na zem a tam ho držať tak pevne, aby sa nemohol
dostať na nohy, pričom sa psy nesmeli navzájom poraniť. Pes,
ktorý svojho protivníka úmyselne pohrýzol, prejavoval strach,
alebo neprejavil bojovnosť bol diskvalifikovaný. Japonské psie
zápasy nemožno ani vo sne prirovnávať s odpornými krvavými
zápasmi v arénach starého Ríma a dnešnej Ameriky. Asi i preto
nie sú zápasy psov v Japonsku zakázané a tešia sa obľube dokonca
i na severnom ostrove Hokaido, ktorý patrí k najmladšie
osídleným ostrovom Japonska s pôvodne úplnne odlišnou kultúrou
národa Aimé. Počas môjho pobytu som mala možnosť zoznámiť sa s
chovateľom tohto plemena z mestečka Ikeda na ostrove Hokaido,
ktorého psy sa pravidelne zúčastňujú psích zápasov. Napriek
tomu, že jeho psy pri zápasoch nepatrili k najhorším som
presvädčená, že na naších výstavách by nepatrili k špičke (viď
obrázok). Moji japonskí priatelia mi vysvetlili, že
najkvalitnejšie jedince sa v súčasnosti chovajú v okolí Osaky.
Najkrajšia japonská Tosa roku 1998 bola zaradená do japonského
katalógu psov "Best 134", z ktorého sú prevzaté i jej fotky.
Vráťme sa však o niekoľko storočí späť, do vtedajšej prefektúry
Tosa, kde sa storočia pred vznikom plemena Tosa konávali psie
zápasy, na tieto zápasy boli používané domorodé psy podobné
japonským špicom. V roku 1854 vláda Tokugavu otvorila hranice
Japonska cudzincom a na ostrovy spolu s Euópanmi prišli i
predovšetkým anglické psy, ktoré boli podstatne ťažšie ako
domáce plemená (čo zodpovedá požiadavkám zápasu sumo, čím je pes
ťažší tým ťažšie ho môže súper prevaliť), ale chýbali im
vlastnosti samurajov, preto začali krížiť staré japonské plemeno
skihikoku s mastifmi, bulmastifmi, buldogmi, bulteriermi i
nemeckými dogami. Neskôr pre zvýšenie ich hmotnosti boli
prikrížené i bermardíny a pre zvýšenie bojovnosti bordeauxka
doga. Chov modernej Tosy sa datuje od roku 1848 a za jej "otca"
sa pokladá pán Ohtaka z prefektúry Tosa.
Pre záľubu v psích zápasoch chov tohto plemena do druhej
svetovej vojny mimoriadne stúpol, v tridsiatich rokoch tohto
storočia sa chovom Tosy zaoberalo takmer 5000 chovateľov. Roky
vojny, obdobne ako v iných krajinách z hľadiska chovu veľkých
plemien psov i v Japonsku, spôsobili takmer vyhynutie tohto
plemena. Na obnove chovu po vojne sa podieľala len deiatka
jedincov. Ani v súčasnosti nie je Tosa v Japonsku tak rozšírená
ako v minulosti, napriek tomu, že jej obľuba v ostatných
krajinách sveta stúpa, nielen pre jej atraktívny vzhľad, ale
najmä pre jej povahu skutočného japonského samuraja.
Tosa je majestátne, impozantné plemeno s robusnou stavbou tela,
pevným svalstvom, hlbokým a širokým hrudníkom. FCI štandard
predpisuje iba minimálnu výšku, na rozdieľ od Japonska, kde je
predpísaná i hmotnosť v rozmedzí 80 - 90 kg. Mierne vrásky na
hlave jej dávajú inteligentný výraz. Tosa má pomerne malé uši
smerujúce k lícam a podľa japonských chovateľov práve uši
predstavujú jej dôstojnosť. Tak ako väčšina Molosov je i Tosa
ideálnym a efektívnym ochráncom domova, inteligentným
spoločníkom a bodyguardom. Podobne ako Japonci i ich národný
Moloss je spoločenský a orientovaný na ľudí, navyše ako psí
samuraj má vo svojich gémoch veľkorysosť, stoický pokoj, telesnú
zdatnosť a bezpodmienečná oddanosť pánovi.
Na Slovensko priviezol prvých jedincov v roku 1991 p.Pichlík, v
súčasnosti je v Slovakia Moloss klube združených 13 chovateľov
tohto plemena a schovnených 21 jedincov, pričom za osem rokov
bolo vykonaných takmer 100 zápisov.
Keďže sa mi Japonsko aspoň na krátky čas stalo druhým domovom a
mala som možnosť spoznať a obľúbiť si jeho obyvateľov som rada,
že tu u nás doma aspoň tieto úžasné psy mi ho môžu pripomínať.
Dovidenia Japonsko - Sajonára Nippon.
|